„MEDZI“ obrazmi Oľgy Paštékovej


„Medzi“ je názov zatiaľ poslednej série obrazov Oľgy Paštékovej, ktorá, zdá sa, že stojí na rozhraní medzi tým čo bolo a tým čo bude. Vo výtvarnej reči povedané: medzi tým, čo sa dosiaľ naučila a vyskúšala v maľbe a kresbe a medzi tým, čo sa v jej posledných prácach dá len  nejasne tušiť.
Ale predsa len, pre všetky jej maľby a kresby, tie novšie i tie staršie, sú charakteristické niektoré podstatné znaky, ktoré „ozvláštňujú“ jej maliarsky štýl a ktoré sú aj formálnou konštrukciou väčšiny jej doteraz známych prác.
Oľga Paštéková vychádza a opätovne sa vracia ku kresbe. Skicuje a zaznamenáva svoje zážitky, tie (skutočné i tie fantazijné) už niekoľko rokov. Tým sa jej kresba „cvičí“ a  stáva sa suverénnou. Nie však v zmysle maniery, ale skôr v schopnosti zachytiť situáciu, náladu, pocit v celej ich škále možných kresliarskych polôh. Mnohé situácie zaznamenané v skicároch sa  neskôr objavujú na obrazoch ako maľby. Ak skicár je predovšetkým zdrojom námetov, zväčša dennodenných zážitkov autorky, tak ich realizácia na väčšej ploche je príležitosťou pre „výskum“  adekvátneho maliarskeho výrazu. Najviac si je istá v ľahkom vrstvení lazúrnych plôch, navonok v skromnej farebnej škále medzi bielou a čiernou.
Dalo by sa povedať, že aj v posledných obrazoch série „Medzi“  „kreslí“ štetcom, teda maľuje tak, že  sa dá rozoznať každá jeho stopa. Možnú jednotvárnosť
lazúrnej maľby, prirodzene a spontánne ruší hutnejšou stopou alebo „ostrou“ plochou bielej či sivej farby.
Autorkina vlastnosť byť otvorená viacerým podnetom sa odrazila aj na rôznorodosti a všestrannosti jej doterajšieho maliarskeho programu. Dôkazom je nedávna
výstava v CC centre v Bratislave, v  novembri 2008,  uvádzaná pod názvom Nespavosť – Insomnia.  Vystavené maľby sú reflexiou jej zážitkov  obyvateľky Petržalky.
Ale dôležitejšie ako samotný námet je to, že svoje pocity vedela vyjadriť maľbou. Práve nočná Petržalka jej dala priestor pohrať sa s maľbou svetla a tieňa, vynárajúcich a strácajúcich sa postáv a predmetov. Oľga Paštéková akoby mala naozaj cit na maliarske témy, čo sa nedá nevidieť aj v poslednej obrazovej sérii. Aj keď priznáva inšpiráciu  poviedkou  Adalberta von Chamissa Podivuhodný príbeh Petra Schlemihla, našla si práve jej prostredníctvom priestor, ktorý dáva možnosť pre širokú škálu maliarskeho vyjadrenia. Práve tu, v niektorých maľbách, je príťažlivá vyváženosť medzi výpoveďou, teda obsahom, a jej maliarskym prevedením.
V obrazoch Oľgy Paštékovej treba oceniť  dôkladný „hľadačský“ prístup. Ani nie tak v efekte maľby ako takej – samej pre seba, ale v hľadaní a objavovaní dnes skôr
už nevidených maliarskych kvalít. A tie, sú práve paradoxne v objavovaní skrytej intimity vo väčších maliarskych formátoch, v ktorých sa nespolieha na lacnú romantiku,
ale skôr na uvedomelé zvažovanie každého ťahu štetca, ktoré sa takto stáva „dušou“ obrazu.

Mgr. Beata Jablonská, kurátor zbierky moderného a súčasného umenia